Majestátna stavba Kostola sv. Mikuláša v strede námestia bola svedkom zrodu osady a neskôr mestečka, ktoré dodnes nesie meno po svojom duchovnom patrónovi, svätom Mikulášovi. V tesnej blízkosti najstaršej pamiatky v meste sa odohrávali búrlivé dejinné udalosti, keď o moc v krajine súperili Habsburgovci a Jagellovci. Pred jeho múrmi sa odohrávali mocenské súboje mikulášskych zemepánov Pongrácovcov s poľským šľachticom Petrom Komorovským, kvôli ktorým bol mnohokrát opravovaný a prestavovaný.

Mestečko Svätý Mikuláš bolo v rukách Pongrácovcov od jeho prvopočiatkov. Zastávali významné župné, vojenské a cirkevné funkcie takmer v celom Uhorsku. Z rodu sa najviac preslávil bojovník, diplomat a vojenský stratég, Pongrác II. Jeho meno vzniklo z gréckeho Pancratius, ktorého prvá časť „pan“ znamená všetko a druhá vládnuť. Dokonale využil možnosti, ktoré dravým jednotlivcom ponúkala doba nekonečných zápasov o český, rakúsky a uhorský trón a za svoje vojenské služby získal od panovníkov obrovský majetok.

Prvý stoličný dom známy aj pod názvami Ilešházyovská kúria, Hanzelyho dom alebo Seligovský dom – podľa mena svojho aktuálneho majiteľa. Postavený bol na prelome 16. a 17. storočia zemepánmi Pongrácovcami. Po tom, ako ho v roku 1712 odkúpila Liptovská stolica, prešiel barokovou prestavbou, vďaka ktorej sa stal jednou z dominánt mikulášskeho námestia.

Najväčšia historická budova v strede mikulášskeho námestia, ktorá slúžila pre potreby stoličnej správy sa nezrodila pod šťastnou hviezdou. V dôsledku rozličných nepriaznivých okolností jej stavba trvala až 15 rokov (1778 – 1793) a nevyhli sa jej ani ničivé požiare. Liptovská stolica ešte za Márie Terézie odkúpila od zemepánov Pongrácovcov časť pozemku, na ktorom sa konali pravidelné trhy a jarmoky.

​Monumentálna klasicistická stavba vznikla v rokoch 1842-1846 na mieste pôvodnej drevenej synagógy a vytvára obraz o ohromnej židovskej komunite, ktorá po storočia utvárala obraz mesta. Prvé židovské obchodnícke rodiny sa v Svätom Mikuláši usadili v roku 1720 so súhlasom Samuela Pongráca. V nábožensky tolerantnom prostredí sa im darilo a už v roku 1731 si založili náboženskú obec a postavili prvú synagógu.

Židia odjakživa tvorili významné percento obyvateľstva Liptovského Svätého Mikuláša. Vďaka nábožensky tolerantnému prostrediu a ochrannej ruke zemepánov Pongrácovcov sa v ňom natrvalo usadili a významne ovplyvnili jeho charakter nielen z hospodárskeho ale predovšetkým duchovného a kultúrneho hľadiska.

Secesná budova Uhorského kráľovského štátneho hlavného gymnázia v Liptovskom Svätom Mikuláša vznikala v čase prvej svetovej vojny, v rokoch 1914 – 1916 a po dokončení patrila medzi najmodernejšie v meste. Bola vybavená veľkými presvetlenými interiérmi a stupňovitými posluchárňami. Nechýbala, kresliareň, telocvičňa, dielne, dokonca školská kuchyňa a riaditeľňa spojená so súkromným bytom.

Meštiansky dom v severnej časti námestia vľavo od mestského domu patril židovskej rodine Hexnerovcov. Dr. Július Hexner (1852 – 1939) bol významným advokátom a členom zastupiteľstva mestečka Liptovský Svätý Mikuláš. Figuroval v správnych radách mnohých úspešných podnikov a bánk.

Rozprávkový príbeh o stratenej a znovu nájdenej princeznej sa začal v meštianskom dome v severnej časti mikulášskeho námestia. Podľa matriky sa tu Rubinovi Schwalbovi 3. apríla 1900 narodila dcéra Mária Valéria. Vyrastala v prostredí váženej rodiny správcu židovskej školy, ktorú navštevovala spolu so svojím mladším bratom Alfrédom.

Dnes už neexistujúce stavby stojace na pozemkoch rímskokatolíckej cirkvi boli v polovici 19. storočia svedkami najvýznamnejšej udalosti v dejinách knižníc na Slovensku. 1. novembra 1829 tu vydavateľ, knihár a kníhkupec Gašpar Fejérpataky-Belopotocký založil prvú verejnú knižnicu, ktorá fungovala 14 rokov.

Najradikálnejší štúrovský básnik a aktívny účastník revolučných rokov 1848 – 1849 sa narodil v Liptovskom Mikuláši 24. apríla 1822 do váženej mikulášskej meštianskej rodiny. Napriek tomu, že sa Kráľovci živili krčmárskym a mäsiarskym remeslom, podľa svedectiev „veľa nenagazdovali, lebo veľa rozdali medzi chudobou“.

Prvotnú ideu založiť v meste vydavateľstvo lacných náboženských kníh pre pospolitý ľud vyslovil už 50-tych rokoch 19. storočia farár Michal Miloslav Hodža. Vhodný čas nastal až v roku 1898, keď mikulášski vzdelanci po mnohých peripetiách s cirkevnou vrchnosťou znovuzaložili spolok Tranoscius. Tentoraz nie na cirkevnom ale na obchodnom základe, hlásiac sa k odkazu aj k menu evanjelického kazateľa Juraja Tranovského.

Škola najväčšieho evanjelického cirkevného zboru na území Slovenska vznikla krátko po vysviacke kostola v jeho tesnej blízkosti v roku 1785. Triedy drevenej školy pre všetky deti z Vrbice, Svätého Mikuláša a okolia nepostačovali, a preto sa v roku 1871 začalo so stavbou modernej murovanej školy. Bol to začiatok pôsobenia celej generácie významných pedagógov a národovcov ako Rehor Uram Podtatranský, Karol Ruppeldt alebo Mária Uličná.

Predtým ako cisár Jozef II. svojím tolerančným patentom zrovnoprávnil všetky konfesie, sa evanjelickí veriaci zo širokého okolia stretávali k modlitbám v artikulárnom kostole v Paludzi. Bohoslužby sa konali aj v domácnostiach ale najmä v kúrii šľachticov Pongrácovcov, hlavných podporovateľov reformácie. Po mnohých rokoch bezprávia a prenasledovania sa tí, ktorí sa hlásili k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania domohli vlastného chrámu na rozhraní chotárov Vrbického Huštáku a Svätého Mikuláša.

Sídlo významných vrbicko-svätomikulášskych farárov a národných dejateľov bolo postavené v rokoch 1786-1788 po vysvätení tolerančného chrámu. Prvý kňaz, ktorý tu pôsobil, šarišský šľachtic, Imrich Berzevici, zriadil školu s dvomi učiteľmi a svoju farnosť duchovne povzniesol. Po jeho smrti nastúpil energický Matúš Blaho, ktorý vybavil chrám novým zariadením a na svojej fare zriadil seniorálnu knižnicu.

Bývalá budova hostinca dnes v povedomí rezonuje ako miesto, kde sa začala mikulášska divadelná tradícia. Predtým však slúžil ako zastávka na prepriahanie koní a odpočinok po dlhej ceste zo severozápadu na východ Slovenska. Patril hrádockému panstvu, ktoré ho prenajímalo. Pre výhodnú polohu v blízkosti dôležitej obchodnej trasy sa tu konali župné kongregácie a rôzne spoločenské udalosti.

Bývalý jezuitský a neskôr františkánsky kláštor bol na území Vrbického Huštáku postavený z vôle Márie Terézie. Napriek tomu, že významná osvietenská panovníčka a reformátorka hornouhorské mestečko nikdy nenavštívila, zanechala v ňom nezmazateľné stopy v oblasti školstva a kultúry. Do Svätého Mikuláša spolu s jej rozhodnutím vstúpila aj rekatolizácia. V katolíckom duchu ju od útleho detstva vychovávali jezuiti a preto bola ich veľkou podporovateľkou.

V tesnej blízkosti Svätého Mikuláša až donedávna existovalo zemepanské mestečko Vrbica so svojimi rozsiahlymi lúkami, poliami, pasienkami a záhradami. Postupne padli za obeť ďalšej výstavbe spolu so sieťami potokov Garbiarka a Vrbičianka. Hlavné cesty, ktoré Vrbicu v minulosti spájali s Vyšným Huštákom a Svätým Mikulášom zostali zachované v podobe dnešnej Kollárovej, Bellovej, Vrbickej a Vrlíkovej ulice.

Starobylé mestečko Vrbica patrilo v minulosti k hrádockému panstvu. Jeho erb, na ktorom sú vyobrazené súčasti pluhu – lemeš a čerieslo, napovedá, že jeho obyvatelia sa venovali roľníctvu. Keď ich pôda nestačila uživiť, vyučili sa rôznym remeslám. Stáročnú tradíciu malo vo Vrbici pltníctvo, ktorým sa živil aj Martin Rázus-Capko, otec budúceho evanjelického kňaza, spisovateľa a politika.

Kláštorný kostol v Okoličnom vznikol v čase vlády Mateja Korvína, čo dokazujú chronogramy 1489 a 1490 na severnej a západnej fasáde kostola. Panovník na stavbu finančne prispel a jeho maľovaný erb spolu s rodovým erbom jeho manželky Beatrix Aragónskej boli umiestnené v interiéri nad triumfálnym oblúkom. Vo vnútri sa tiež nachádza erb kráľovho familiára, Matúša z Čečejoviec, ktorý na stavbu dohliadal a financoval bočnú kaplnku.

Najstaršia správa o Iľanove je v listine kráľa Ondreja II. z roku 1233, kedy ju daroval šľachticovi Mikulášovi, synovi Detricha. Kráľ Belo IV. ho ale prevzal do svojho vlastníctva. Jeho názov je odvodený od slovenského osobného mena Ilia alebo Ilian. Možno predpokladať, že Iľanovo existovalo už pred 13. storočím, ale je mladšie ako susedný Ploštín. Obidve obce patrili ešte v 19. storočí k panstvu Hrádok.

Barokovo-klasicistický kostol z roku 1854 financoval Imrich Paluďai, nitriansky biskup a rodák z Palúdzky. Nahradil pôvodný starý chrám, ktorý sa nachádzal na neznámom mieste a zrútil sa niekedy na začiatku 19. storočia pravdepodobne v dôsledku nestabilného svahu. Gotický chrám dal okolo roku 1300 postaviť šľachtic Ondrej pre vlastnú potrebu a bol zasvätený svätému Jánovi Apoštolovi.

Kaplnka zasvätená svätému Jánovi Nepomuckému bola postavená v rámci výstavby nového Kostola svätého Jána Apoštola a Evanjelistu. Určená bola pre významných členov rodiny Paluďaiovcov. Kostol nahradil ešte pôvodný stredoveký chrám zasvätený rovnakému patrónovi, ktorý stál na inom mieste a zanikol na začiatku 19. storočia.

V Palúdzke, v honosnom renesančnom kaštieli zo 17. storočia sa v minulosti stretávala najvyššia liptovská šľachta. Na jeho počiatku tu ale stála rodová kúria, ktorú na kaštieľ prestaval František II. Palugyay a na pamiatku nad vchodom osadil dosku s rodovými erbami a latinským kruhopisom. Ďalšie úpravy v 17. storočí nechal urobiť Františkov syn, ktorý sa v roku 1653 stal liptovským podžupanom.

Jednoloďová modernistická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou pochádza z rokov 1940-1941. Autorom projektu je architekt Ján Hlavaj zo staviteľskej firmy Hlavaj-Palkovič-Uličný z Martina. Aj keď pôvodne bola stavba zamýšľaná na starom cintoríne, úrady ju na tomto mieste nepovolili, pretože sa v daných miestach nachádzali ešte pomerne nové hroby.

Povesti hovoria, že Demänovú zrodila hora, Demänovské vrchy a skala Černá. Najstaršie správy o tom, že veľký zalesnený chotár daroval kráľ Štefan V. svojmu kľúčiarovi Poznanovi pochádzajú už z roku 1269. Poznan mal syna Damiána, ktorého meno nesie dedina dodnes. Jeho potomkom patrila až do 16. storočia, kedy pripadla zemianskej rodine Kubínyi. Dedinčania, čo vyrástli tak blízko lesov, vedeli od detstva priam čarovať s drevom.

Samostatný evanjelický cirkevný zbor existoval v Liptovskej Ondrašovej už v 16. storočí. Na počiatku súčasnej modlitebne stála zvonica na pozemku, ktorý za týmto účelom darovali miestni obyvatelia Michal a Ján Vlhovci. Zvonica bola posvätená miestnym farárom Fridrichom Baltíkom aj s novým zvonom, ktorý stál 206 zlatých. Roku 1909 bola zvonica zvýšená a zadovážený druhý zvon. Všetky práce stáli cirkevný zbor 2.233 korún.

Prvý kostolík dali v Ondrašovej postaviť zemepáni Pongrácovci okolo roku 1419 a v jeho blízkosti sa nachádzala aj drevená zvonica. Okolnosti zániku gotického kostolíka nám nie sú známe, ale v roku 1745 bola v obci postavená kaplnka, ktorá ho mala nahradiť. Do dnešného dňa sa nám zachovali len jej základy. V roku 1911, na Bielu sobotu, sa začalo s výstavbou rímsko-katolíckeho kostolíka. Iniciátorom stavby bol vtedajší mikulášsky farár Dr. Jozef Kožár.